Suche
Mein Konto
Prečo radšej hovoríme o minulosti: Nový prístup k vnímaniu času
Nová štúdia ukazuje, že ľudia vedia lepšie posúdiť minulosť ako budúcnosť. Zatiaľ čo na zložité príbehy reagujú emocionálne, predpovedanie budúcnosti zostáva ťažšie.
Prečo radšej hovoríme o minulosti: Nový prístup k vnímaniu času
Nová štúdia vedená výskumníkmi z Dartmouth University ukazuje, že ľudia vedia lepšie odvodzovať informácie o minulosti ako predpovedať budúcnosť. Tento výsledok bol publikovaný v časopise Nature Communications a predstavuje zaujímavý zvrat v predchádzajúcom výskume.
Tradične sa predpokladalo, že ľudia sú rovnako dobrí v hádaní neznámej minulosti aj budúcnosti. Tento predpoklad však vychádzal predovšetkým z jednoduchých postupností čísel a tvarov. Nové poznatky pochádzajú z realistickejších scenárov, v ktorých ľudia sledujú úryvky z televíznych drám ako naprPrečo ženy zabíjajúaStoličkazvážiť.
Experimentálne nastavenie
V štúdii boli účastníkom zobrazené scény zo seriálu riadeného postavami. Ich úlohou bolo buď uhádnuť predchádzajúce udalosti, alebo predpovedať nadchádzajúce akcie. Výsledky boli jasné: subjekty vždy dosahovali lepšie výsledky, pokiaľ ide o odhadovanie toho, čo sa stalo predtým, v porovnaní s predpovedaním budúcich udalostí.
Kľúčovým faktorom tohto rozdielu bolo, že dialógy postáv často odkazovali na minulé udalosti. Subjekty tak mali viac indícií na prácu, čo uľahčilo usudzovanie o minulosti. Podľa Jeremyho Manninga, jedného z hlavných autorov a profesora psychológie, to bol pozoruhodný aspekt výskumu.
„Naše výsledky ukazujú, že v priemere ľudia hovoria o minulosti jeden a pol krát častejšie ako o budúcnosti,“ vysvetľuje Manning. Výskumníci tiež analyzovali rozhovory z rôznych žánrov vrátane literatúry a filmov a zistili, že túto tendenciu vykazujú fiktívne aj skutočné postavy.
Ďalším fascinujúcim aspektom je koncept „psychologického smeru šípky času“. Tento jav popisuje nerovnováhu medzi našimi znalosťami minulosti a budúcnosti. Vedúci autor Xinming Xu vysvetľuje, že toto asymetrické poznanie je zrejmé nielen nám, ale aj ostatným.
Okrem Manninga a Xu sa štúdie zúčastnili aj Ziyan Zhu z Pekingskej univerzity a Xueyao Zheng z Pekingskej normálnej univerzity. Ich práca poskytuje nový pohľad na ľudské správanie a spôsob, akým interpretujeme a komunikujeme spomienky.